Pepa Nos má aj po dlhých rokoch čo povedať

Autor: Kasárne/Kulturpark


Pepa Nos, nenápadný človek, ktorý dokonale splýva s davom. No len do tej chvíle, kým nezoberie do ruky jednu z svojich gitár a nezačne dávkovať svoje výpovede, plné viac či menej príjemných právd. Tento herec, ktorý ochutnal Kliatbu bratov Grimmovcov aj Perníkovú vež, pesničkár, textár, jogín, no najmä človek, ktorý čo si zaumieni, to aj dosiahne, zavítal po dlhých rokoch do košických Kasární/Kulturparku v rámci festivalu Haliganda. Pred pár rokmi si vzal do hlavy, že zničí komunistov a bude sa živiť spevom. Podarilo sa mu to všetko a nie len to.

Koncert niesol prívlastok „po dlhých rokoch“....čo vo vašom ponímaní znamená dlho?
10 rokov, 8 možno. Ozaj neviem, málo kedy to sledujem.

...takže 10 rokov ste nebol v Košiciach?
Možno, ja to ozaj neviem. To by mi musel niekto potvrdiť alebo vyvrátiť.

Minulý režim Vám zakázal živiť sa hudbou, doslova. Aké pocity má človek, ktorému zakážu robiť to, čo má rád....Určite nie príjemné, ale vy ste si to zažil na vlastnej koži?
Presne tak, musel som si nájsť inú prácu....No padla kosa na kameň, pretože týmto činom urobili zo seba predmet môjho likvidačného záujmu. Ja možno nevyzerám, ale ten, na koho si zasadnem, toho dostanem bez ohľadu na to, že je to celý režim, celý komunizmus svetový. Ja som si povedal, keď ste sa mi vy takto postavili do cesty, tak ja vás zničím. Hotovo, bodka. Takže proste nie je radno sa mi postaviť do cesty vo veci, o ktorej viem, že nemajú pravdu. No a preto potom prišiel rok 89, vlastne to bolo všetko kvôli mne (smiech).

Keď vám zakázali hrať, tak ste sa stali učiteľom. Prinieslo vám toto „zlo“ aj niečo pozitívne, posunul vás kontakt s mladými ľuďmi niekam?
Vždycky je to tak, že ten kto učí, neučí len ostatných, ale aj sám seba. Na tom je vlastne postavené celé učiteľské remeslo. Vždycky to tak je...nikdy to nefunguje tak, že ty si ten vševedúci. Nikdy to tak nie je....

A čo ste sa naučil, v čom ste sa posunul cez prácu učiteľa?
Naučil som sa napríklad, že je možné s deťmi zachádzať naozaj ostro a nekompromisne, pohroziť im. No musí to byť cez srdce. A keď je to takto, tak je proste všetko v poriadku, tie deti to chápu úplne inak, ako keď to človek púšťa cez hlavu, trestá ich na základe nejakej logiky, rozumu a nedáva do toho cit. To som sa naučil.

Máte pocit, že po tom 89 roku je svet, v ktorom teraz žijeme slobodný? Cítite sa byť vy slobodný?
Mne nikdy nešlo o pocit. Mne vždy šlo o realitu, a teda o to, čo som videl a vnímal zmyslami. A v tej dobe som cítil, že tá nesloboda, to zlo je tak rozšírené, že je potrebné ho zničiť. To bol môj cieľ a to sa mi aj podarilo. Takže ten hlavný problém v roku 89 zmizol. Postupne sa ukazovalo, že to bol naozaj hlavný problém, pretože predtým si človek nemohol vyjsť pár metrov za hranice, už si pomaly nesmel myslieť čo chcel. Teraz je tu naozaj sloboda, každý si môže robiť čokoľvek, akokoľvek, kdekoľvek, môže kamkoľvek ísť, môže zarábať peniaze tak, ako sám uzná za vhodné. Čo je teraz problém je, ako si každý tú slobodu využije, pojme, ako si ju vysvetlí. Ale to už rieši každý sám za seba, už to za neho nerieši nejaká vláda, ideológia a je to ďaleko lepšia situácia, pretože každý má slobodnú vôľu a môže sa rozhodnúť, ako bude riešiť svoj osobný problém.

Niekedy sme mali cenzúru, dnes to mnoho ľudí nazýva prahom tolerancie. Nie je to v konečnom dôsledku vždy to isté?
No to je to, o čom hovorím aj ja. Oni si predstavujú, že v rámci ich práva na slobodu môžu slobodne ukazovať prstom a hovoriť, že homosexuáli majú rovnaké práva, deti sa majú učiť sexuálnej výchove už od štvrtej triedy. Áno, môžu mať takýto individuálny prístup k veci. Ale proti deviantnému prístupu, kedy sa zneužíva slovo tolerancia (za komunizmu humanita) sa znovu musia postaviť ľudia, ktorí s tým nesúhlasia a musia ten svoj nesúhlas dať zreteľne najavo. Potom už ide len o to, čia sila je silnejšia. Či sila tých, ktorí dokážu na počkanie urobiť z kde koho blbca, alebo sila ľudí, ktorí vedia, že sa to dnes s tým dobrom (hovoril som o tom aj na koncerte) preháňa v mene dobrého úmyslu tak, že sa z toho potom stáva kravina ako dvere, blbosť, hlúposť a v konečnom dôsledku to potom obmedzuje väčšinu ľudí.

Máte okrem množstva iných aktivít aj vlastný festival, Krylonoce, ako protipól šoubiznisovej mafie....?
To je každé moje vystúpenie vlastne.

Kedy ste ju začali vidieť, kedy ste prišli na to, že tu niečo takéto existuje....?
Každý, kto je súčasťou šoubiznisu tak skôr či neskôr zistí jeho slabiny. Napríklad, že mnoho „umelcov“ sleduje len egoistické ciele. Byť slávny, mať veľa peňazí, aby ich každý uznával. Nevyhľadávajú konflikty v mene pravdy, dobra, etiky, morálky. Vtedy sa títo ľudia vždy stiahnu. A to je problém, pretože šoubiznis môže fungovať aj tak, že predávam, som dobrý, som komerčný, no popri tom si stále držím nekompromisne ten svoj cieľ, smer. Do toho svojho šoubiznisu nepustím hlavne pretvárku, povrchnosť a už vôbec nie podrazy. A dnes, špeciálne tie podrazy, sa stali každodennou realitou. Keď si vezmeme podraz Vondráčkovej voči Kubišovej, tak to je to najhoršie, čo môže niekto urobiť. Je to podraz „ jako prase“. To je to príšerné na tom šoubiznise, že ak sa ľudia o to nestarajú od začiatku, tak sa to takto vyhrotí a je z toho zhnusenie najvyššieho stupňa a tragédia. Lebo aj v prípade Marty Kubišovej je to hlavne tragédia. Marta to dobrý človek, ktoré si svoje už vytrpel, za totality a nakoniec dostáva facky 20 rokov po jej skončení a ešte od svojej kamarátky. A to je všetko len preto, že tí ostatní, ktorí na tieto veci vždy upozorňovali, tak sa nebrali vážne.

Napríklad aj vy?
Áno, na mňa sa tiež kašľalo a až teraz vychádza na povrch, že to, na čo som upozorňoval dnes presiahlo únosnú hranicu. Dá sa to ešte riešiť, no obete sú už príliš veľké, pretože aj Vondráčková, tá už si do konca neškrtne, čo je škoda, pretože to bola talentovaná baba, bola dobrá a teraz sa pohoršila tak, že ju už nikto nebude chcieť. Celý jej život išiel do háje, je nikto, dutá nádoba, prázdny kôš. A nemuselo k tomu dôjsť, ak by tie sily, o ktorých hovorím a mali byť použité, boli uplatňované vo väčšom meradle. Alebo ak by sa netvrdilo, že ten Nos je blázon. Ja som sa s tým stretával stále, namiesto toho, aby sa zamysleli nad tým, čo hovorím.

A teraz vás už počúvajú?
Musia, pretože táto situácia ich dohnala k tomu, že zistili, že nie som šialenec, ale mám pravdu.